Pamäť
Stromy si pamätajú vietor
A tak sa skláňajú
Nižšie
Aby boli k zemi bližšie
Ľudia si pamätajú lásku
A vstávajú
Vyššie
Lásku si pamätá aj tráva
A vstáva
Vyššie
Aby si na ňu ľahli inšie
Kto si ju nepamätá
Sa sklonil
A odišiel
...tam kde nesklonia sa stromy
Pokloniť sa pod zem
Je omyl
Počúvaj ako viem mlčať
Pristál mi na dlani zajtrajší deň
Včerajší tieň
Je príšerne krátky
Pozri a počúvaj ako nádherne mlčať
Pri tebe viem
Sú nemé sviatky
Koľajnice kde stojí tvoj farebný dom
Plynú smerom
K môjmu pólu
Ampulku s parfumom tvojich rúk
Unáša prúd
Smerom dolu
Počúvaj ako viem mlčať
Keď musíš plakať
Keď sa chceš báť
Ako viem stáť
Posledný vietor nám prinesie
Bezvetrie
Kým slzy
Vymetie
Dám soľ z dvoch slaných kvapiek
Do tretej
Nehrozí
Vymretie
Hovor mi všetko čo vravieť smieš
Z posledných síl uvidíš smer
Kam ísť
Nájsť tvojho Sokrata smiem
Spoznáš v ňom posledný cieľ
Kde prísť
Smrteľník čas
Sú také okamihy
Keď sa neodvážiš žiť
Akoby bolo chvíľu po smrti
Sú stoporené chvíle
Keď ani neprevrátiš list
Akoby stránky knihy obal uškrtil
Je taký stuhnutý čas
Čo žobre o trochu času
Len aby zvyšok svojho času nestratil
Je taká psia hodina
Keď ani spánok nespí
Len aby sa z noci do dňa nevrátil
Noci a dni
Roky a hodiny
Tikajú v nás
Tiká tiká a tiká
Tiká tiká tiká a tiká
Tik tak tik a tak
Tak a tak zas zas a zas
Smrteľník čas
Ostáva iba opak času
Nesmrteľný nečas
Že sa to nedá vziať si naspäť všetko
Či aspoň to čo si doteraz len dal
Keď si sám v kúte svojho smrteľného času stál
Pôjdem tam
Už nezastavím
Ani na konečnej
Ani keby sa celý svet zbláznil
Už neotvorím
Na kávu nepostavím
Podnos s večerou ostane prázdny
Už nevyslovím
Ani poslednú lož
Minul som posledné slová
Už nevyroním
Ani slzu čo s tým
Len bolesť si do nej schovám
Už neobjednám
Na čistý stôl
Len zaplatím posledný účet
Už nevyvetrám
Izby v ktorých som bol
Len vrátim včerajšie kľúče
Pôjdem tam
Kde rastie tráva
Kde sa jej dotýka dážď
Pôjdem tam
Kde býva voda
Pôjdem ju ešte raz nájsť
Už nezastavím
Ani na konečnej
Ani keby celý svet stál
Sto rokov v karanténe
Postavím hlavu k stene
Sto rokov v karanténe
Sto rokov bola v karanténe
Potom dám hlavu nabok
Ponúknem stene zadok
Pristavím zadok k stene
Roky bol s hlavou v karanténe
Sto rokov trčal v karanténe
Potom dám stene srdce
Či sa mu chce či nechce
Keď je už srdce v stene
Dám zbohom karanténe
Sto rokov bolo v karanténe
Potom dám stene život
Aby sa jednoducho žilo
Chvíľu krátku
Mať život v zadku
A potom práve
Mať srdce v hlave
Mať srdce v hlave
Noc za stenou
Viečka padajú
Mihalnice odfúkol prievan do tmy
Uši hltajú spev
V hlave sa schádzajú
Myšlienky nezmysly sny
Všetko v nej znie
Len mi napadá
Že sa mi rozpadli nápady
Verše míňajú rým
Hádanku hádam
Čo sa dnes stali za záhady
S tým nezaspím
Noc za stenou
Po svetlej nedeli
Venuša za oknom
Dopadla bližšie
Noc za stenou
Po svetlej nedeli
S básňami v posteli
Deň neodišiel
Noc za stenou
Po svetlej nedeli
Vonia po nádeji
Ako kvet višne
O sedem dní presnejší čas
V pondelok otvorím okno a vyletím vonku
Kúpim si vietor a zhodím srdce na zem
Možno sa uchytí a vypustí stonku
A keď tá vyrastie vrátim sa sem
V utorok poslúchnem Daidala namierim k Slnku
Dymové sklíčka mi zachránia zrak
Voskové krídla si natriem zvrchu
Ešte na chvíľu skúsim byť vták
V stredu jak zmúdrený Ikarus smerujem dolu
Len nezabudnúť kde som to bol
Schladiť si krídla a klesnúť k pólu
Zima môže mať prestretý stôl
Vo štvrtok obrátim kompas opravím strelku
Z chladného severu namierim na juh
Zo zimy do tepla ubehnem štreku
Vymyslím svet ľahší než vzduch
Sedem dní smieť
Vymýšľať svet
Sedem dní vraj
Sa koná raj
Sedem dní chcieť
Vyrobiť svet
Svet akých niet
Najlepší svet
V piatok sa vrátim do krajín blízučko stredu
Okolo seba nakreslím kruh
Sadnem jak filozof čo má rád biedu
Nájdem si zlepený drevený sud
V sobotu otvorím fľašu rozbalím deku
Na jeden dúšok sa zložím tak ako Dán
Na obzor pripichnem takúto vetu:
Človek si najlepší raj vyrobí sám
V nedeľu otvorím okno tentoraz zvonku
Opláchnem hlavu už som tu zas
Len som si ako vták zalietal trochu
O jeden let k Slnku mám presnejší čas
Zajtra je pondelok a Slnko znova
Možno ma zavolá aj supernova
Málo je všetko
... raz prišiel človek
a chcel všetko...
Do rána vkročím
Voľnými nohami
Do noci otočím
Hodiny so snami
Deň prejdem po rukách
Trochu ho pobavím
Púpavy rozfúkam
Ľahnem si do trávy
Vedieť nič nevedieť
Chcieť nechcieť nič
Raz ťa zem zomelie
Tancuj a krič
Na všetko nemyslieť
Málo je všetko
Svet ktorý odišiel
Keď kupcov stretol
Málo je všetko
V bohatstve zmätkov
Všetko je klietkou
Málo je vietor
Málo je vietor
Nesmierne voľný
Z dažďa kvet uplietol
Voľný kvet poľný
Kvet z lúky pozerá
Na rýchlych ľudí
Nestíha k nim dorásť
A tak sa nudí
Kam to utekajú
Roboty v koži
Živí umierajú
A mŕtvy ožil
Blázni vládcovia sveta
Kým sa svet celkom domrví
Zakvitnú ešte celé dni
To aby platilo
Že blázni sa rodia prví
A umierajú poslední
Bolo by hlúpe čítať nekrológ
Keď treba ešte chvíľu požiť
To aby trvalo
Že dobre vlastne ešte nebolo
Blázni sa budú množiť
Blázon je človek s farbičkami
Farbí nočné dni na modro
To aby svietilo
Na čiary smútku pod očami
A mohli nebyť nadobro
Blázni
Vládcovia sveta
S dušami čo neláskala láska
S batohmi svetla
Tma nemôže nič len zastať
Blázni
Odídu na konci
S vlajkami smiechu dohora
Vložia to svetlo do noci
A ľahký vánok od mora
To preto že ich bolelo
Všetko čo bolieť má
To aby srdce vedelo
Čo je to svetlo a nie tma
Šejkspír (existenciálna)
Toto už asi ani básnik neopraví
Kde boli srdcia ostali iba hlavy
Ostáva len položiť si rany do vaty
A ticho čakať či sa ešte oplatí
Či sa to oplatí a s akou mierou zisku
Písať keď pero ide vyschnúť
Z toľkého sucha bez sĺz so soľou
A z vyprahnutých duší všade okolo
V žite je toľko odhodených zbraní
Čo mi to vlastne ešte bráni
Pridať sa k odzbrojeným
A nemo pozerať do steny
Otvorím na tú stenu jedno oko:
Načo si?
Otvorím druhé hovorí mi toto:
Lebo musíš byť!
Veď si!
A tak to dáko zase skúsim
Človek je asi preto lebo musí
Je asi preto lebo iné sa mu nedá
Len jednoducho Byť... teda
Pán Šejkspír by z toho bol jeleň
Je vlastne človek alebo už nie je?
Pavilón Cé
Dvorana do múdrosti kde sme stáli
Nahí tak ako pred Bohom
S kúskami látky na bedrách
A ľavou rukou pod zvonom
A žlté prsty druhej ruky v cigaretách
Dvorana internátu kúsok pod rajom
Presklené tabule do žltého sveta
Kde mleli božské mlyny po svojom
Pavilón Cé
Flek na sto sedmu
Červenú
Tri litre vína v jednej fľaši
Tri noci v jednom mariáši
Pavilón Cé
Smrdelo to v ňom
Po všetkom čo vonia
A zvony mlynov stále zvonia
Keď sa raz vybodneme na smetiská
Kde smrdí a trochu vonia iba decht
Možno sa pavilón Cé na majáles chystá
A my sa tam vrátime zas s tými mlynmi mlieť
Laura tigria pieseň
Keď si ťa Laura znovu nájdeme
My dvaja tigrí rozpoltenci
Pánovi v klobúku povieme
Nech nám tam hore naleje
To čo tam hore pijú všetci
Keď pôjdeš po ulici smerom ku mne
Už neodbočím nabok k cukrárni
Na staré žalúdky by bolo nerozumné
Piť sladké vína so sladkými rožkami
Ak by mi mala medzi tigrie pazúry
Pritiecť lepkavá rieka s farbou cukru
Nechám tú rieku odtiecť do ulíc
Vezmem si tigrie srdce a drapľavú ruku
Laura Laura
Ty dieťa tigrej tanečnice
Prilepím srdce na tvoje tigrie líce
Laura Laura
Ty dievča z dravčej maternice
Prilep si pazúry na moje ľudské líce
Keď spoja anjeli v nebi Niemena a Saroyana
Páni nám z výšok isto čisté víno nalejú - a
v pozemských spálňach bude rozostlaná slama
Drapľavé lôžko pre oboch - alejuja
Páví dotyk
Na ľahkom plátne
Pristálo pierko páva
Farebné ornamenty maľuje
Teraz si asi na zem kľaknem
Tým pávím pierkom budem mávať
Ďakovať že ten páví dotyk že tu je
Toto sa nemohlo raz nestať
Také musí byť plátno pávieho dotyku
Keď človeka vesmírny vesmír iba trestal
A robil to len preto aby človek ostal tu
O také ľahké plátno v duši sa dá len deliť
Dopriať ho živým dopriať ho dokonca aj kameňom
Asi to všetci strážni anjeli tak chceli
Z pávieho srdca sa stal ľudský zvon
A tak ním človek zvoní zvoní zvoní
Všetky zvonice sveta jeho zvony hojdajú
Že človek nemôže byť predsa omyl
To asi pre ten páví dotyk vesmír Bohom volajú
Na ľahkom plátne
Pristálo pávie pierko
A v jeho dotyku je vlastne: všetko
Sochy či
vidiny
Držím v sne vidinu
O krásnej dievčine
Snívala o hviezdach
Spávala vo vate bielej a nevinnej
Držala v dlaniach
Prchavé chvíle
Na prstoch kvety
Prístavy pre vážky a motýle
Svietila svetlami
Komét a mušiek
Prečo som od nej
K sochám a kameňom pochabý ušiel
Dúhami farbila
Slnko na daždi
Len mala škrabance
Na tele na perách nepekné jazvy
Hlava nehlava
Človečie dielo
Čo duša nedáva
To dáva telo
Telo netelo
Človečia socha
Človek je pochabý
Pochabý trocha
Sochy či vidiny
Z tepla ísť do zimy
Z hrejivej náruče pochýb
K chladnému objatiu sochy
Loďky z kartónu
Stala sa milá vec
Spev zďaleka mi vošiel škárami do domu
Pristál mi pri hlave
Ležal som na deke v posteli z kartónu
Kartón som poskladal
Že posteľ skúsim odoslať za spevom
Báseň som doňho dal
A zložil z papiera lodičku s príbehom
A loďku z kartónu
Som pustil nech pláva po rieke po prúde
Vráti sa mi do domu
Keď už tu možno ani len nebudem
Nájde si oceán
Dopláva k osudom ktoré ma čakali
Na nich som čakal sám
Boli to oni čo mi zďaleka s riekami spievali
Loďky z kartónu
Prídu späť
Nechám ich plávať
Loďka z papiera
Človeku zaspieva
Zaspieva každému
Kto sa nakláňa k druhému
Spieva a dáva
Dáva
Blues bez slov
Leštia zem chodníky
Zadkami menšestrákov
Zabudli dávno čo sú to dotyky
Aj bez nich padajú smerom do oblakov
Klobúky stihli vymeniť
Za sladké opiáty
Zbierajú mince do plastových dlaní
Milujú každého kto im platí
Nevedia nemilovať ani toho kto neplatí
Blues s ktorým spí pán s pani nulou
Blues vyleštených menšestrákov
Zamknutých staničných vestibulov
Blues stratených
Blues bez slov
Blues kde sú vyradené ľudské nuly
Blues ktorého sa človek zľakol
Z ktorého sme si všetky ruky vyzuli
Blues stratených
Blues ako kov
V parkoch a na lavičkách má byť čisto
Žobrákov bez domova vystrelíme na Mesiac
Odídu z bilancie strát a ziskov
Aspoň na jeden život na jediný rok aspoň na mesiac
Perón
Keď už som vystúpil
Na toto nevľúdne miesto
Tak aspoň smútiace oči páperím utriem
Aby som odišiel
O niečo vľúdnejšou cestou
Keď slzy z plačúcich tvárí vypije perie
Potom sa poflákam
Pajzlami lokálok nebom
Smetiská boľavých duší budú môj kraj
Stanice duší opustím
Konečnou sa stane perón
Tu budem sedemkrát milovať raj
Na peróne sa nedá iné než smiať
Smejem sa ja smeje sa staničné nebo
Lebo lebo lebo:
Za sedem sĺz
Nekúpiš nič
Iba ich sedem dní piť
Za siedmy raj
Nekúpiš na zemi byt
Iba v ňom aspoň raz žiť
Nádoby vagónov
Budú môj domov
Domčeky domčekov
Náručie perónov
Synovia hľadajú
Najskôr hľadá
Samého seba
Hvezdári duše mu radia
Kde je jeho hviezda
A keď pri hľadaní
Nachádza skratku
Zistí že ju dávno má
Nachádza matku
Až keď myslí že má
Samého seba
Potom sa radí
Koho ešte hľadať treba
Synovia hľadajú
Nápisy na dverách
Čo treba otvárať
A ktorým veria
Synovia hľadajú
Šípky na cestách
Aby neblúdili:
Hľadajú otca
Otec na ceste stojí
Trochu sa bojí
Cesta otca je taká
Čaká a čaká
Piesková panna
Paličkou do piesku
Som si ťa kreslil
A hľadal pieskovú cestu
Kde vlastne kde si
Cesta sa schovala
Ty sa však neschováš
Aj keď si bývala
Bývala piesková
Ak by ťa z piesku
Dofúkol vietor
Zaspieva slepcovi
Ako sa plietol
Omyly omyly omyly dávne
Slepo som uvidel uvidel také:
Bola si v nesprávnej
Telesnej schránke
Odvtedy som iba piesok
S telami dýchal
A tak som za svoju
Slepotu pykal
Piesková panna
Nemá a dávna
Len aby vedela
Že bola správna
Piesok už dospieval
Ráno sa navečer nevráti
Len aby vedela:
Slepec sa v tom piesku nestratil
Nestratil
Spolužiaci
V osemnástich bolo všetko tak
Tak akosi naopak
Na výklade pri futrále
Sedel voľný vták
V rukách husle malé srdce a veliký slák
Vták nepoznal tóny noty
Len husľový kľúč
Asi preto uleteli
Srdce slák aj vták
Aj tie husle uleteli uleteli fuč
Pýtam sa dnes spolužiakov
Čo sa ich už netýka
Či sa im dnes ešte zíde
Kus takého básnika
Ak sa im už odnechcelo
Dýchať slová z bezvetria
Obalím do rýmov imelo
Nech na šťastí ušetria
Spolužiaci vedia svoje
Možno myslia na oboje
Na husle aj na imelo
Len básní sa odnechcelo
Spolužiaci nie sú vtáci
Nemyslia na vtákoviny
Ani radšej nedomyslia
Či je básnik vtáčik iný
A keď je už všetko iné a tak trochu fuč
Vták si silno stíska v krídlach aspoň ten svoj kľúč
Živé tvory
Prehľadal som všetky skrine sveta
Šuplíky i tajné trezory
Nenašiel som takú bolesť
Ktorá nebolí
Prečesal som všetky lány polí
Pivnice i sklady obilia
Nenašiel som také rany
Ktoré nebolia
Lenže sa stali aj veci také
Že som mokol po krk v mláke
A mokrý potom išiel cestou inou:
Obišiel som všetky parky ľudí
Záhrady i kvetné záhony
Nenašiel som také kvety
Ktoré by boli bez vôní
Pochodil som všetky byty zvierat
Konáre kry aj brlohy
Nenašiel som také oči živých tvorov
Ktoré by nehľadeli z oblohy
Živé tvory
Svet raz bolí
Inokedy poláska
Kým sú živé
Kým svet stojí
V kúte má stáť neláska
Zlé obrazy
Keby som zaspieval všetky tie tarantule
Zástupy plazov
Štípance ôs a moskytov
Keby som chcel vyspievať tú bolesť
Ľuďom a éteru by som
Obraz pekla poskytol
Keby som mal byť šaman hrôzy
Liečil by som strachom
A bolesť bolesťou
Keby som sa chcel vykašlať na všetko
V písmenách epitafu
By som dávno bol
Lenže:
Zlé obrazy
Vidia iba tí
Čo zabudli kráčať
Po trati
Zlé obrazy
Je lepšie nechať zakryté
Zlé obrazy
Nech ležia v depozite
A vybrať ich len vtedy
Tak ako mŕtve oči z pohára
Keď sa má dvíhať
Miznúci človek z bahna močiara
Ľahký návod
Nohy do tepla
Hlavu do svetla
Teplo do perín
Svetlo na steny
Na čierne steny
Dlhé biele tiene
Studené periny
Do teplej hliny
Do izieb iného
Človeka s pehou
A iných ľudí
A ešte budík
Budík čo zobudí
Keď ideš mimo
Sám bez tých ľudí
Potme a zimou
Úplne sa nepominie páni
Kto hreje dlaňami inému rany
Prstami vloží roztrasené srdce do statívu
A vyvolá v jeho komorách svetlo z negatívu
Azda by mohlo byť aspoň jedno jasné
Že kto nemá jasno tomu svetlo zhasne
Nedá sa dovidieť kam by jeden zašiel
Keby nemal taký ľahký návod ako nezošalieť
Kompletne nezošalieť
Dieťa a starec
Jar to nerobí
Nerobí to jeseň
Zima a leto tie to nevedia
Vie to len pieseň
Celému tomu sa hovorí
Napríklad slzy
A ešte lepšie
Že slza mrzí
Najlepšie sa dá zaspievať
Napríklad úsmev
Lepšie to asi nebude
Zaspievať skúsme
Skúsme je možno
Najskvelší akord
Všetko chce zaspievať
Len nevie ako
A celý akord
To ani nesmie
Celé to dokáže
Asi len pieseň
Vedia to piesne
Napríklad detské
Starec to často niekedy nechce
Až kým neletí smerom napríklad srdce
S dieťaťom letí
Pieseň a starec
Také sú piesne
Pesničky staré
Krígle mužov
Opakom ruky hladkajú krígle pod hviezdami
Keď svoje pivo lásky si už dopili
Básnia už iba o ženských nohách
Ktoré im tácky s krígľami do postelí nosili
Usmievam sa do štrbavých tvárí
Nech im to iný povie že sú štrbavé
Keď možno budú vždy rovnako pravé
Ako hladké tváre mužov napnuté jak kvety v herbári
Krígle mužov
Krígle krígľov krígle snov
Krígle ľudí
Kto cenu snov vie posúdiť
Krígle mužov
Krígle túžob krígle slov
Krígle tých istých ľudí
Keď ani cena vyslovených slov sa nedá vysúdiť
Možno mi zaspievajú aj pieseň o jablkách
Chrapľavým hlasom alkoholov ktoré vypili
A ktovie aká bude tá takzvaná hĺbka
Všetkého čo na svojich cestách stratili
Pomalé schody
Sú také chvíle
Dlhé a milé
Keď sa sny ťahajú
Dni večnosť trvajú
Ísť cestou pokoja
Ísť cestou nehy
Keď sa sny neboja
Sny to sú snehy
Snehy ktoré zakryli
Blato a blato
Oblohu umyli
Sny idú skratkou
Skratkou do neba
Aj tam ich treba
Nech stoja v pozore
Keď prídeme hore
V pozore na nebi
Sa láska na lásku zmení
Ak sme ju zabudli
Nechať na Zemi
Po strmých schodoch
Sa ide nikam
Na schody pomalé
Na tie si zvykám
Po strmých schodom
Do neba neprídeš
Po strmých schodoch
Sa ide inde
Keď sa dá zastaviť
Srdcia sa hrajú
Pomalé schody
Sú cestou k raju
Nič
Aspoň raz dotýkať sa absolútna
Mať presne toľko priestoru a času
Koľko sa rozhodneš
Že vlastniť chceš
Mať presne toľko priestoru a času
Ako ten voľný tiger
Ktorého si nesieš na pleci
A všetky jeho sny - absolútne všetky
Vtedy má človek - tiger absolútny pocit
Že na Zemi nesmú ostať iba jeho klietky
Mať presne toľko svojich voľných tigrov
Koľko len voľných tigrov môže byť
Veď to sa nedá ani predstaviť
Že všetko absolútne zmizlo
To všetko musí byť absolútne inak:
Človek tiger tráva musia ostať žiť
Lebo je ešte práve to druhé absolútno
Ktorého sa vo svojej tme svojou bolesťou už dotýkal
Že na Zemi nemôže ostať to čo videl
Na Zemi nemôže ostať:
Nič
Na jednu lásku stačia dvaja
Na jednu lásku
Nestačí byť jeden
Aj keby sa zo štvorcov stali kruhy
Na jednu lásku
Musí byť aj druhý
Na jednu lásku
Nemôže byť človek sám
Aj keby zemeguľa stála
Na jednu lásku
Stačia dvaja
Na jedného človeka
Nestačí len jeden človek
Aj keby boli ľudí bilióny
A toho jedného
Nerozdelíš dvomi
Jeden sa nedá rozdeliť
A ani stokrát vynásobiť
Jeden je vždy len jeden
Ten jeden nikdy
Nikomu nepatrí
Musí len cítiť
Že k nemu druhý patrí
Keď jeden vlastní toho jedného
To nie je spolu - to je sám a sám
To bude treba volať inak ako láska
Tým menom budú rany namočené v soli
A toho jedného soľ v jeho ranách bolí
Bolí bolí bolí
A kým tá bolesť prestane
Láska sa musí hojdať v prievane
Tak ako vietor v zatuchnutých izbách
Prievan sa v láske veľmi dobre vyzná
Len prievan môže znovu lásku urobiť
A aj tie rany sa dajú len skúsiť dať láskať do vody
Keď sa sny trbliecu na čiernej sviečke
Srdce sa ligoce
Na čiernej svieci
Keď svietia Vianoce
Pochovám veci
Pochovám väzenie
Čierne jak uhoľ
Aby som už nikdy
Z cesty neuhol
Niesol som v bublinách
Všetko čo hrialo
Aj tak to väzeniu
Furt bolo málo
Niesli ma do nebies
Moje vlastné krídla
Stále ich holili
Aj tak sa dvíham
Dvíhať sa prstami
Očami vtákov
Aby sa pán s britvou
Aspoň raz zľakol
Odpíliť hroty
Zábrany z kovu
Uveriť zvieratám
Srdcu a slovu
Neveriť ničomu
Čo ťa prekričí
Že si len vidina
Že nie si ničím
Vystúpiť do vetra
V oblohe bývať
Smiať sa a dýchať
Snívať a snívať
Keď krídla nesú nesú a nesú
Aj kameň tečie
A sny sa trbliecu
Na čiernej sviečke
Poď dám ti dážď
Urobím prievan v povetrí
S armádou vtákov odletím
Dám slnku výťah do Zeme
Opačne stúpať budeme
Zaplatím kvetom kvapkami
Stromom dlh splatím listami
Uhradím šeky púpavám
Nech kvapky jedov unavia
Do živých svetov vkročím
S armádou živých očí
To aby vyšiel zákaz umrieť
To aby život vyhlásil že bude
Aj tebe vietor preplatím
Mám nato tulácky rým
Človeku slzy odpustím
A budem plakať s ním
Poď dám ti dážď
Poď dá sa nájsť
Poď dám ti čo sa má dať
Dám ti to: Ak to chceš mať
Dve ľudské duše
Hľadal som to
V ruinách nových domov
Kde som nič nevidel
A našiel som to:
V objatí dvoch stromov
Hľadal som to
Na strechách balkónov
Ktoré nikdy nespievali
A našiel som to:
V zvonení dvoch zvonov
Hľadal som to
V knihách pokory i hriechu
A bol som ďaleko
No našiel som to:
V pohovke sĺz i smiechu
Našiel som to
V perinách dvoch ľudí
Ktorí mi pošepli
Že som to vedel:
A robil čo mal - ľúbil
Našiel som to
V podkroví na podlahe
Medzi klincami a nehou
Bolo tam napísané:
Že dvaja dokážu byť všade
Nadlho mi zmizli
V signáloch púšte
Hľadal som vodu
A našiel som ich:
Dve voňajúce ľudské duše
Mám kľúče od dverí
Napíšem tie slová napíšem do vody
Napíšem ich na hárok na hárok oblohy
Mám víchor do chrbta a vánok do dlane
Pohladím každého komu to pristane
Zaspievam tú báseň hviezdam a javorom
Mesiac a nebesá zas vzniknú nanovo
Nanovo sa rozbehnú solárne hodiny
A keď raz zastanú budem kúskom hliny
Nestratil som kľúče ani šnúrku k bytu
Zmenku na svetlo tú mám navždy krytú
Nosím si ju krytú od počiatku dažďom
Ktorý zmýva rany a každú bolesť každou
Nemám chuť na milosť ani na odmenu
Neprišiel som o nič z toho čo má cenu
Nestratil som nič čo by mi chýbalo
Bol som vždy akosi zvyknutý na málo
Mám kľúče do dverí
Ktoré si otváram
Otváram sám
Kto nechce neverí
Aj keď to vyzerá
Že sa len hrám
Mám kľučku od okien
Ktoré sú odkryté
Mám kľúče od vzduchu
V ňom je to vyryté
Hoci sa už zdalo
Že zhasnem na suchu
V oblohách tvojich viečok
Extra veľká dávka tvojich očí
S kúskami snov
A snehom na obočí
Extra veľká kôpka tvojich hviezd
S kúskami cieľov
A s manuálom na hľadanie ciest
Extrémne farebná zmes farieb
Nebesá s nebesami
A sny čo končievajú snami
Totálne totálny bod tvojho dotyku
V ktorom je všetko
Len bez ciest úniku
Uniknúť z neho by znamenalo jedno
Totálnu otázku:
Že človek ktorý miloval že nebol?
Kým neuveríš čo si nevidela
Kým nedovidíš do komnát kde sneží
Bude vždy nádej že zbadáš miesta
Kde som nikdy s nikým iným nežil
Ak budem musieť
Hocičomu uhnem
Len jednému sa nedá:
Kým budeš - budem
V oblohách tvojich viečok
Sa vesmír bojazlivo trasie
Zbadal tam asi niečo
Čo som dávno našiel
Taký je obraz mojej slobody
Môžeš si z neho škrtnúť
To čo sa nehodí
Pavúčie piesne
V noci sa mi podarilo
Spievať piesne pavúkom
Ráno som im spolu s vínom
Pohár smiechu ponúkol
Smiali sme sa v pavučinách
S pavúčími hviezdami
Že práve skončila zima
Mrazy tie sú za nami
Byť s pavúkmi na konečnej
Kde zastávky zastali
Pradieme siete slnečné
Hoci by sme nemali
Utkaná je biela stena
V ktorej tieseň nebýva
Čudná sieť čo oči nemá
Na smútok sa nedíva
Pavúčie piesne
Majú siete bez očí
Preto sú to piesne presné
Preto ich spev nekončí
Slnečné piesne
Spieval ich už Cyrano
Preto sú to piesne večné
Hoci končia nadránom
Vločka pávooká
Snežilo nedeľa a slnko na dlani
Zázraky sa dejú krátko po svitaní
Podoba úžasu padla mi do oka
Do okna vletela vločka pávooká
Bytosť z lavíc studeného leta
Nepočúval som ju z ďalekého sveta
Posielala správy niekomu inému
Kým som ju nestretol v okne môjho domu
Držala mi miesto v ľadových perinách
Chcela byť dvojaká: hriešna i nevinná
Spievala krídlami v studenom prievane
Že aj keď odletí že sa nič nestane
Kým bude povetrie
Kým bude na svete
Ona sa narodí
Hoci vy umriete
A ak sa vytratí
Povetrie je všade
Máte ju v osude
Ak by aj nebola - nakoniec tu bude
Banálna pravda
Veď je to jednoduché ako facka
A presnejšie než strelka kompasu
Najprv sa človek dlho tacká
Kým pochopí že zomrieť sa má na krásu
Potom sa nebude báť smrti
A nebude sa báť ani umierať
Smrť iba tých čo tŕpnu strachom škrtí
To zlého života sa treba báť
Stačí len nebyť priviazaný k veciam
Prstami dotýkať sa praveku
Byť priviazaný k vetru vtákom piesňam
Byť priviazaný k človeku
Filozof napíše tú múdrosť do kníh
Blázon ju pomenuje Božia častica
Dieťa to celé jednoducho spraví:
Človeka s leprou bozká na líca
To je tá jednotlivosť filozofa
Banálna pravda blázna
Pravda detí
Pravda všetkého
Že šťastným neurobíš seba
Kým neurobíš šťastným druhého
Už sa nič nestane
Utekať opačne
Vyložiť nohy na diván
Prehŕňať vlasy
Myslieť na čokoľvek
Prevrátiť časy
Hrabať sa v čítankách
Čo píšu iní
Spomaliť divé dni
Do konca zimy
Skúsiť stoj na hlave
Pomáha ver mi
Utekať pomaly
Dobrými smermi
Ak si to povieme
Hodiny stoja
Tŕpnu im ručičky
Toho sa boja
Ak treba utekať
Tak proti vetrom
Nájsť sa dá všeličo
Ticho aj svetlo
A ak cieľ nebude
Tak sa dá nakresliť
Hoci aj kriedou
Cestou späť zistíme
Že je to jedno
Dozadu utekať
K sebe no k sebe
Vpredu je hurikán
Je to tam bledé
Opačne odlietať
So svetlom v hlave
Vpredu je roleta
Tam je to tmavé
Kláves je moja ilúzia
Ak bude treba prepadnem sa pod zem
Lenže aj tam sú pramene
Stačí byť tam kde človek nesmie
Stačí len zmazať značku pri mene
Vymazať sa dá vlastne všetko
Jediným jedným klávesom
Lenže ten kláves je len gesto
Ostávaš stále tam kde som
Tam kde sa celý priestor skrýva
Tam žiadna klávesnica neplatí
Tam sa mi všetko dobré sníva
Takže tým vyčiarknutím tým nič nestratím
Ak treba hodím kožu tigrom
Oni už vedia všetko pochopiť
A potom umyť hlavu mydlom
A nič sa neudeje dokopy
Ak som sa ocitol kde nepatrím
Tak budem inde nevadí
Som asi preto že strácam straty
Chápem už vlastné záhady
Kláves je moja ilúzia
Kláves je pokus naslepo
Aj slepý máva skvelý výhľad
A vidí aj keď svetlo nestretol
Kláves je ilúzia
Prepadnúť sa pod zem
Aj odtiaľ býva skvelý výhľad
Aj odtiaľ vlastne mávať smiem
Skúsiť sa vrátiť do verzie jedna
Človek vraj mení košele kabáty
Šminky a účesy
Nemení dušu
To asi preto aby sa nestratil
Lenže sa mýli
Má ju no hrubšiu
Človek vraj kráča hore a dopredu
Netuší že ide
Ponornou cestou
Človek je zrazu v kamennej maske
Zrkadlo nemá
Robí to mesto
Človek sa roztápa v pohári zo zlata
Aby mal všetko
Potom sa stratí
Človek sa rozhodol aby viac nesmútil
Aby viac neplakal
Robia to prachy
Človek si vymyslel že musí zablúdiť
A aj keď víťazí
Nakoniec prehrá
Človek je vidina: nádej sa volá
Keď sa jej dotýka
Má meno neha
Keď chceš byť zase vo verzii jedna
Tak mi to zakrič
Prišlo mi mávnutím že už si dvojka
Zakrič mi počkám
Tak mi to napadlo
Skúsim byť zrkadlo
Skúsiť sa vrátiť do verzie jedna
Veď o to ide
Krídla mi priviali že som tu nato
Zakrič mi prídem
Tak mi to napadlo
Skúsim byť zrkadlo
Čo keby slnko vyliezlo z tieňov
Bál som sa myšlienok
Pravdaže vlastných
Čo keby slnko raz vyliezlo z tieňov
Jak vraví básnik
Kráčal som k chiméram
Pravdaže svojim
Veď keby raz srdce vytĺkol smútok
Môj stôl tu stojí
Stojím na chodníku
S hádankou o kvete
Čo keby planéta predbehla vesmír
Budem mať prestreté
Ostávam vo dverách
Nemý na odvahu
Čo keby ich zvonku zabuchol vietor
Som stále na prahu
Toto si ma naučila
Moja milá moja milá
Nech si to vyzerá
Ako len chce ako len chce
Toto si pamätám
Nezbehnem zo sveta
Čo keď v ňom objavíš
Voľačo zlé voľačo zlé
Kde trčíš
Tak si ma našla našla celé moje meno
Vieš ho už zaspievať či iba mlčíš nemo
Ostala si stáť
Budem ti stískať tvoje roztrasené dlane
Založím niečo ako putá založím ich na ne
Aby sa báli triasť
Skúsim ťa zavrieť v doživotnom tichu
Počuješ voňať večnosť v mojom dychu
Bojíš sa báť
A tak ma radšej poprav
Alebo sa postav
Oproti mne
A stoj
A tak ma radšej oprav
Alebo ostaň
Tam kde si
Alebo budem
Tvoj
Kde trčíš
Oproti mne
Alebo v tme
Láska je
odpoveď
Načo je otázka
Na odpoveď sveta
Načo je bodka
Ktorou sa končí veta
Načo je obloha
Keď obchodujú silní
Načo je krajina
Kde vládnu neomylní
Načo je začiatok
Konca nekonečna
Načo je pravda
Keď lož je pani večná
Načo sú otázky
Keď nikto nepočúva
Načo sú dobré sny
Ktoré treba zbúrať
Načo sú myšlienky
Načo sú slová
Načo je západ slnka
Keď ráno svieti znova
Načo je otázka
Čo by duša chcela
Načo je odpoveď
Na otázniky tela
Načo si človiečik
Keď odpovede nemáš
Načo sú bohovia
Keď božia tvár je nemá
Načo je vôbec otázka
Prečo má človek blúdiť:
Láska je odpoveď
Čo robí z ľudí ľudí
Jeden pánko od etiky
Raz mi jeden pánko píše
Naše piesne že sú klišé
Asi o tom tuší svoje
On je hore a ja dole
Dlho mi trčalo
v hlave
Čo mi to ten vedec vravel
Myslel som už na kdekoho
Je to doktor – len od čoho?
Zdalo sa mi
celkom možné
Že sa vžil do mojej kože
Asi sa mi vkradol do snov
Je to doktor - doktor od slov?
Nerozumiem
nemám styky
Asi bude od etiky
Budem ho mať za svätého
Možno bude od všetkého
Sedí kdesi v
komisii
Netušíme kto ho zvolil
Konšpirátor má však smolu
Keď ukáže palcom dolu
Keď ukáže
palcom hore
Do morálky prší more
Potom sa už skvelo píše
Razom je svedomie čisté
Keď ukáže
prstom západ
Vtedy začnem lepšie chápať
Taký pánko od etiky
Asi bude dobre krytý
Keď si dám na
web reklamu
Otestujem koho klamú
Skúsim správne konšpirovať
Skúsim voliť správne slová
Stať sa
dá kadekým
Chcel som byť vidinou
Stalo sa
Vidím
Chcel som byť básnikom
Stalo sa
Cítim
Chcel som byť páperím
Stalo sa
Lietam
Chcel som byť ozvenou
Stalo sa
Spievam
Chcel som byť kadečím
Stalo sa
Žijem
Chcel som ísť ďaleko
Stalo sa
Idem
Stať sa dá kadečím
Kadekým iným
Bolesť vie vyliečiť
Smútky aj zimy
Stať sa dá kadekým
Kadečím možným
Ak človek nesídli
V nepravej koži
Pán žobrák v saku
Mení si obleky
Prosí za ľudí
Aby mal naveky
Metál na hrudi
Trošku sa obzerá
Chce viac a zase
Nech sa dav vyzberá
Na kopu v kase
Vidieť ho iného
Mátohu dáku
Spod kopcov pribehol
Pán žobrák v saku
Hradný múr obsadil
Aj rovné polia
Tam kde sa posadil
Sa lepšie modlia
V saku sa vystierať
S chrbtom či bez
Raz bude nahý
Nahý jak dnes
A lásku predstierať
Kým ešte veria
Raz bude nahý
Nahý jak včera
Nebo nás počíta
Nebo nás počíta
Sme nemí
Vietor nás pochytal
Sme tiene v tieni
Trhá sa obloha
Niet kvetín
Boh kašle na boha
Sme siete v sieti
Myšlienky nebudú
Vie každý
Dostali na hubu
Sme dažďom v daždi
Človek je vidina
Sen vtáčí
Sám seba potkýna
Sme plačom v plači
Zas príde začiatok
Deň prvý
Zem zmení na blato
Sme krvou v krvi
Svet padol na hlavu
Je v strachu
Len prachy trvajú
Sme prachmi v prachu
Trvalé hodnoty
Tak ako predtým
Sme deti Golgoty
Boli sme ničím
Možno raz budeme všetkým
Plurál i solitér
Spovedám sa ti vŕba moja
Zrecykluj prosím moje viny
Aj Faust aj Mefisto sa boja
Z tela i duše zvýši kúsok hliny
Spovedám sa ti vŕba moja
Nahraď ma prosím iným dielom
Napoly dobrým mrzkým spola
Nech s mojou dušou žije telo
Spovedám sa ti vŕba moja
Všimni si prosím moju charitu
Aj prachy predsa niečo stoja
Chudák ten nemá správnu bonitu
Spovedám sa ti vŕba moja
Zrecykluj slzy mojej duše
Jej bolesti sa dlho hoja
Jej zovretie je čoraz užšie
Som navždy bosý
O svetlo prosím
Som navždy nahý
Po letoch pády
Som navždy nemý
Bledý i temný
Som kat i stvoriteľ
Plurál i solitér
Vesmír je čudný pán
Sneží mi do duše
Hlava ma klame
Z tela som ušiel
Slzy sú dlane
Sneží mi do srdca
Noc trčí v bahne
Démoni mlčia
Niečo sa stane
Sneží mi do básní
Biele sú slová
Tma kričí zhasni
Každý deň znova
Sneží späť do neba
A diabol blúzni
Biely jak krieda
Vesmír je čudný
Sneží mi do tváre
Smútku je zima
Hviezdy sú pravé
Kat katov stína
Sneží mi do očí
Svet v tom má jasno
Do nebies vkročím
Svetlo ma našlo
Vesmír je čudný pán
Podal mi všetky svoje ruky
Nedá mi umierať
A pani Zem sa preukrutne krúti
Vesmír je zvláštny tvor
Do rán mi kladie prsty skorocelu
Chcem iba trocha nehy
Raz ju vraj budem vlastniť celú
Niečo sa hojdá v povetrí a to ma trochu mýli
Niečo prapodivné sa dnes neodkladne stane
V tých vločkách dotyk múdrych bohov sídli
Spolu s tým snehom do mňa možno kúsok raja padne
Skvelý kapitál
Hospodin tuší
Čo sa dnes stane
Dnes prídu hviezdy dnes prídu hviezdy
Prehliadka duší
Čo padli pod zem
Dnes sa už brieždi dnes sa už brieždi
Nepokoj čuší
Má temné chvíle
Tak to má zostať tak to má zostať
Srdce mi búši
Dobre si žije
Veď mohlo postáť veď mohlo postáť
Hlava nebolí
Je plná slnka
Má rada svetlo má rada svetlo
Noci už boli
Bolesť je mŕtva
Všetko sa v jednej piesni stretlo
Mám skvelý kapitál
Keď stojím v nepokore
Ráno som v blate stál
A večer diabol zhorel
Mám skvelý biznis
Keď obchodujem s časom
Niekoho trýznim
Iný má s časom jasno
Najľahší na svete
Dnešok je totálny
Zajtrajšok drieme
Včerajšok začína pokorne hniť
Bolesť je nebohá
Milovať chceme
Nemyslieť nefňukať len si tak byť
Plač sa ma netýka
Len ak by vyliečil
Utopil v slzách peklo a žiaľ
Hrôza je v odpadkoch
Ach osud človečí
Tisíckrát padol tisíckrát vstal
Smútok na konečnej
Kam už nik nechodí
Už ani noc tam nepríde spať
Svetobôľ zahynul
Zlo dobru neškodí
Dobro si vybralo najkrajšiu trať
Mesiac dnes rozkvitol
Tma vliezla do zeme
Poludnie naveky ovládlo noc
Slnko sa pripilo
Radí nám dôverne
Nežobrať neprosiť nepoznať zlosť
Chcem byť jak páperie
Najľahší na svete
Deň spolu s nádejou
Kráčajú vystreté
Chcem byť jak obloha
Z oblakov nalačno piť
Len tak sa hompáľať
Lietať a dýchať lietať a žiť
Vládkyňa útekov princezná žiaľu
Hľadám ťa
Akoby si bola
Zápalka
Na hrane stola
Hľadám ťa
Akoby si chcela
Byť vo mne
Po kúskoch celá
Hľadám ťa
Akoby naslepo
Ach moja
Madona útekov
Vládkyňa útekov
Princezná žiaľu
Čas sa dnes zasekol
Konečnú hrajú
Vládkyňa únikov
Kráľovná smútkov
Vesmír dnes zanikol
Zanikol prudko
Hľadám ťa
Akoby si stála
V predpeklí
Diablov sa bála
Hľadám ťa
Akoby stratenú
Vo hviezdach
Pribitých na stenu
Vládkyňa útekov
Princezná žiaľu
Mám už len nádej
Nesmierne malú
Protekčná smrť
Smrť je vraj pani presná
Za pána tmy sa vydala
Údajne je to dáma čestná
A všetkým narovnako rozdáva
Jedinú dávku pre každého
Vraj spravodlivo nariadi
Každému so smrteľnou nehou
Ampulku s kyanidom nasadí
Ja som však zomrel asi stokrát
Hospodin mi to množstvo povolil
Aby som ožil a viac sa nebál
Boh na všetko má vlastné dôvody
Že som mu našepkával v škole
Keď ešte iba malý bôžik bol
Dostal sa k nebu ja som ostal dole
A tak som naňho skrátka zabudol
Protekčná smrť
Treba mať na ňu známosti
Protekčná smrť
Ma ešte párkrát pohostí
Protekčná smrť
Ma znova dáva dokopy
Kto zomrel raz
Nikdy a nič nepochopí
Pánboh mi šepká z výšky majestátu
Že bezo mňa by nebol tam kde je
Chystá mi preto posteľ zlatú
Som skrátka prominentom nádeje
Mám toho najvyššieho hore
Smeje sa na mňa zvrchu z oblohy
Ešte má podlžností more
Má u mňa stále veľké dlžoby
A tak si levitujem z jeho vôle
Vznášam sa v zmysle jeho zákona
Smrť nie je blaho ani bolesť
Je iba taká neutrálna madona
Sto razy umrieť je dosť dobré
Mám veľmi vplyvnú bytosť na nebi
Koľkokrát pane ešte zomriem
Exitus podľa božej potreby
Vojna duše vojna tela
Toto sa stáva každý večer
Duša i telo chcú byť večné
Ich krutá scéna ako z hororu
Neznáša mier a pokoru
A tak sa mlátia hlava nehlava
Duša a telo sprava doľava
A potom zase pekne opačne
Kým znova svitať nezačne
Toto sa deje noc čo noc
Duša aj telo chcú mať moc
Moc prosperuje iba v prítmí
A nebabre sa s nejakými citmi
Čo by si duša chcela
Buď rada že si celá
Byť na franforce rozbitá
Otŕčať k nebu kopytá
Čo ťa je telo do toho
My nie sme rovní pred bohom
Veď si len biedna kôpka kostí
Aspoň že mňa v tej kôpke hostíš
Buď rada duša skúpa
Že vo mne sídliš hlúpa
Raz skončia tvoje chvíle svetlé
Škvariť sa budeš celá v pekle
Čo to tu táraš telo trápne
Kedy ti konečne už zapne
Že bez duše si nula to mi ver
Že bezo mňa si iba biedny červ
Vojna duše vojna tela
Vojna žeravá
Hlúpe duše hlúpe telá
Každý prehráva
Smiešne telá smiešne duše
Trápni komici
Hlúpe telá hlúpe duše
Skončia v márnici
Duša i telo ešte čosi nezmyselne bľabocú
Každý chce od nebeskej brány kľúč
A všetci svätí sa im zhora milo chichocú
Duša i telo sú raz navždy navždy fuč
Díleri krásy
Na chladné pamätníky
Cintorínov Zeme
Maľujú svoje svetlé slogany
Ak vašim dávnym láskam
Zostali verše opustené
Tak dobehnite za nami
Budeme ďalej písať poéziu
Banálne jednoduché
Čarovné rýchle vety
Za vaše dávne lásky
Na čierne limuzíny
Hádžeme živé kvety
Díleri krásy
A manažéri kvetov
Takí sa rodia
Do skonania svetov
Nemožní veční
Absolútni blázni
Tak trochu zašlí
Trubadúri básní
A ak by sa aj dostavila
Škaredá hlúpa tetka s kosou
Somárske uši budú ukazovať
Cháronom funebráckym bossom
Veď budú ďalej písať poéziu
Banálne jednoduché
Čarovné rýchle vety
Za naše dávne lásky
Na mŕtve limuzíny
Vrhajú živé kvety
Kráska v meste
Nočná kráska vyrazila
Rovným krokom do mesta
A chvela sa celkom celá
Ako mladá nevesta
Minula tak trochu vlažne
Sochu štátnika
A hľadela do fontány
Ktorá nemo zaniká
Prihodila žobrákovi
Pár mincí do klobúka
A hľadela do výkladov
Čo kto pekné ponúka
Mesto je tesné
Hrá smutné
Šialené piesne
Mesto je tesné
Hrá čierne
Znudené piesne
Do klubu kde hrajú hip hop
Sa už asi nezmestí
Krúži sama do polnoci
Smutným námestím
Dobré šaty pekný účes
Nové topánky
Chvíľu ju to ťahá k džezu
Chvíľu do funky
Slušný mejkap náušnice
Parfum z Diora
Kráska menom Nespútaná
Raz víla raz potvora
Nadránom si povedala
Zajtra z mesta odíde
Nič zvláštne sa neudialo
Bezobsažný hlúpy deň
Chvela sa tu celkom celá
Zajtra pôjde z mesta von
Skúsi hľadať iné miesto
Na chvíľkový podnájom
Mesto
Bary sú zavreté
Noc práve končí
Túlam sa po gete
Svet sa mi točí
Podchody špinavé
Mesiac ma straší
Reklamy jagavé
Som o noc starší
Zhúlený taxikár
Ma vezie mestom
Noc práve zaniká
Svetelným gestom
Idem spať nadránom
Chcem inú dobu
Je zo mňa Cyrano
Z čudného rodu
Krkavce krákajú
Ja sa ich bojím
Zaspať mi nedajú
To neustojím
Mesto je čudný svet
Vecí slov a ľudí
Pred chvíľou umrelo
A znovu sa budí
A znovu sa budí
Mesto je hromada
Snov a prostitútok
Bojím sa svitania
A špinavých kútov
A špinavých kútov
Rozum a cit
Som v bode nula v súkromnom Greenwichi
Neviem kto som asi som všeličím
Raz kreslím priamky a inokedy kruhy
Myslím na jedného a odchádzam s druhým
Jeden mi vraví zostaň druhý kričí zmizni
Jeden je čistý druhý je v koši pri bielizni
Jeden je opitý druhý má jasnú hlavu
Jeden je živý ten druhý čaká na popravu
Rozum a cit sú moji dvaja páni
Obaja poctiví obaja šlendriáni
Rozum a cit sú moje zrkadlové tváre
Obidvom slúžim obidvom miznem v dave
Rozum a cit sú moje dve tváre
Obidve nejasné obidve popolavé
Rozum a cit sú moji prísediaci
Obaja v okovách a voľní ako vtáci
Jeden ma portrétuje druhý vymazáva
Jeden je poetický druhý jasná hlava
Tí dvaja páni ma raz pochovajú
Tí dvaja mi raz rozhrešenie dajú
Jeden sa potáca druhý sa tvári sladko
S jedným to škrípe s druhým to ide hladko
Jeden mi dáva všetko druhý iba zvyšky
Jeden je pôžitkár a druhý asketický
Som v bode nula v súkromnom Greenwichi
Neviem kto som asi som všeličím
Raz kreslím krivky a inokedy štvorce
Raz mávam jasno a raz sa len tak mocem
Keď budem umierať
Keď budem umierať
Zastavte prosím čas
Nech si to vychutnám
Veď smrť je iba raz
Keď priblíži sa koniec
Nech príde za mnou kňaz
Len nech je celý v bielom
Dobré je umrieť včas
Keď dohodnem sa s nebom
Či si mám zobrať pas
A či mi dajú vízum
A kde to nebo nájsť
Keď spočítam si presne
Koľko som prežil krás
Odídem asi celkom rád
Veď krása je len v nás
Nechodím po žobraní
Chcem iba skromný dar
Čítajte z mojich dlaní
Je na nich moja tvár
Modrý pavúk
Odomkol som ťa pávím perím
Blúdim po tvojich nahotách
Privlastnil som si tvoje pery
Si moja malá krehká prostota
Odomkol som ťa pierkom páva
Túlam sa v tvojich samotách
Privlastnil som si všetky práva
Raz navždy som ťa v sebe zamotal
Som modrý pavúk
A pletiem siete z tvojich snov a tieňov
Som modrý pavúk
A pletiem si ťa s vlastnou bielou stenou
Som modrý pavúk
A pletiem siete z tvojich výkrikov a vzdychov
Som modrý pavúk
A pletiem si ťa s vlastnou chladnou pýchou
Odomkol som ťa modrým perom
Hojdám sa v rytme tvojho bigbítu
Privlastnil som si tvoje telo
Už ťa mám do pavučín prišitú
Noc a ráno
Dávaš mi silu znamení
Znamení mieru
Vlastním ťa celú na zemi
Naozaj celú
Pískaš mi zabudnuté hity
Od pána Bacha
Môj obraz v tebe ukrytý
Potme ťa máta
Klameš ma nehou dotyku
So srdcom v piesku
Ideme k hviezdam potichu
Poznáme cestu
Kuchárka polnoc varí nočné svetlo
Ráno sa rosy opýta
Čo sa to v jednom bode stretlo
Prečo si na mol opitá
Palác modlitieb
Desiatky rokov stovky dní
Ja mrznem nahý v predsieni
Do hlavných izieb ma nik nevolá
Trčím tu ako živá mŕtvola
Tisícky súvetí a milióny viet
Nepoznám niečo ako svet
Poznám len prítmie predizieb
Slnka a tepla tých tu niet
Hromady písmen a miliardy slov
Keby som v krajšej piesni bol
Keby tu aspoň jeden človek stál
Tak ako ja sa smrti bál
Milión živých a všetci nad hrobom
Mocú sa medzi zlom a zlom
Len jeden víťaz vagón obetí
A nad tým všetkým slnko nesvieti
To iba v paláci modlitieb je deň
Ružovú ilúziu vidieť smiem
V paláci múdrych ľudí byť
Nato sa musím znova narodiť
Nato sa musím nový narodiť
Balada pre ľudí
Hovorím preboha
Sloboda nebohá
Hovorím prekrista
Nádej je neistá
Hovorím kričím
Čo ak som ničím
Hovorím stačí
Zimou sa vláčiť
Bola si nežná
Býval som rád
Ach láska bežná
Chcem ťa zas mať
Bola si krehká
Svet sa mi páčil
Býva to zriedka
Mať osud vtáčí
Znova ťa stretať
Hovoriť lietať
Nevedno kam
Cieľ trčí sám
Hovorím čuším
Žiť ešte musím
Mrmlem si etudy
Baladu pre ľudí
Svidník 1794
08901 SVIDNÍK